Narodil som sa na Orave. Ako malý chlapec som chodil za dedom na salaš. Behával som za ním - starým Bačom - po kopcoch a všímal si, že zakaždým držal v ruke prút a čosi vyrezával. Bačovským hrubým paliciam veľmi rád vystružlikal hlavu. Už vtedy som po jeho rukách pokukoval a hovoril si: Raz budem rezbárom! Stružlikanie do dreva som si obľúbil a prirástlo mi k srdcu až do dnes. Boli sme štyria súrodenci, ale len ja som pokračoval v dedových šlapajach. Priznávam, som samouk, ale neľutujem, zatiaľ sa moje práce páčia. Moje drevené plastiky väčšinou vyrábam z lipového dreva, vo výške od 15 - 40 cm. Používam rôzne moridlá na zvýraznenie plastík. Zameral som sa na výrobu plastík z dedinského a náboženského prostredia. Robievam aj Betlehemy. Práce vyrábam doma v Petržalskom byte. Výrobky som vystavoval aj na niekoľkých výstavách.
Dielňa
Nevlastní žiadnu záhradu, ba ani len jediný strom, a predsa to skryté "ovocie" stromov pozná a odhaľuje. Pomocou dláta v malej kuchyni petržalského paneláka. Nad hlavou mu spievajú oranžové kanáriky a pri nohách sa tmolí pudlík, ktorý dáva svojským spôsobom všetkým najavo, čo sa doma deje. Roznáša na labkách stružliny z javorových a lipových polienok a pozoruje, ako sa v rukách jeho pána premieňajú na pútnikov, pastierov, priadky, či betlehemy. Tu je moja príroda, vraví pán Ján, tu si sadnem, zapnem potichu rádio, pudlík Deny si sadne vedľa mňa a stružlikám si aj do polnoci. Lepšie, než sa potĺkať niekde po krčmách. Vyučený inštalatér žil už pred dvadsiatimi rokmi v petržalskom byte s manželkou a päťročným synom. Spomína..., Začínal som robením intarzií - technikou, pri ktorej sa vlepovaním farebných dýh na podklad vytvára obraz. Stále ma to však ťahalo bližšie k drevu. Tak som si zohnal dláto a kus polienka a skúšal som. A to veľmi úspešne, ani jeden kus dreva som za celé tie roky nepokazil. A to všetko v kúte kuchyne, či balkóna nášho trojizbového bytu. Keby len doma! Kamkoľvek s manželkou ideme, na víkendy, či dovolenky, všade si pribalím kus dreva a náradie. Obaja sa smejeme, obom nám to prináša radosť. A tiež ľuďom, ktorí moje diela dostanú.
Dielo
Pre každého človeka zostane rodisko najkrajším miestom inšpirácie a lásky. Vraciam sa tam v každom čase a pri návratoch prežívam dvojnásobnú radosť. Návrat do rodiska býva vždy udalosťou, ktorá sa hlboko zapíše do podvedomia. Okrem lásky k rodičom, ktorí vychovali štyri deti, ma naučili nielen pracovitosti, ale aj úcte k ľudovému umeniu. Prvotné dotyky s rezbrčinou mi sprostredkoval starý otec, ktorý vedel z dreva všeličo vystružlikať a neskôr ma k drevu pritiahol otec. Možno tam boli začiatky mojej rezbárčiny. Drevo zostalo pre mňa nie nehovoriacou hmotou, ale inšpiračným materiálom. Pristupujem k nemu s rešpektom, cítim, že ono neumiera, poddáva sa rukám človeka, akoby vedelo, že sú to ruky, ktoré ho neporania, ale predĺžia jeho život, vytvoria krásu pre ľudské oči. K drevu som vždy cítil obrovskú vážnosť. Každý klátik som opatroval pokiaľ nevyschol, pohládzal ho rukami, netrápil, kým som z neho vytvoril plastiku. Pre rezbára je to pocit nesmierneho odovzdania, ktorému ťažko odolať. V práci ma inšpirujú i obrázky v knihách, pohľadnice, na ktorých sedliak orie, kosí - aj na ich základe sa snažím tvoriť. Lebo nie je umením vyrobiť niečo strojom, ktorý je nastavený na istú operáciu, umením je v prvom rade nastaviť samého seba, aby človek dokázal to, čo dokázali naši predchodcovia. Usilujem sa nič nekopírovať, vytváram si svoj vlastný štýl. Že sa mi to darí, presviedčajú výstavy, na ktorých moji priatelia bezpečne poznajú môj rukopis.
Úspechy
Zúčastnil som sa na viacerých výstavách. Nielen prostredníctvom Spoločnosti rozvinutej fantázie, ale aj prostredníctvom ÚĽUV-u. Pred pár rokmi mi utkvel v pamäti celoslovenský kongres ekológie a dizajnu v Inchebe. Zúčastnil sa na ňom aj viacerí zahraniční návštevníci a stretol som sa aj s ľuďmi, ktorí boli priam nadšení, že môžu vidieť nielen výrobky, ale že sa môžu osobne stretnúť aj s výrobcami. Inokedy som mal v Trenčíne výstavu betlehemov, chodievam na trhy v Bratislave, na Európske remeselnícke trhy v Kežmarku, kde býva vynikajúca atmosféra. Zúčastňujem sa aj na bežných výstavách v Inchebe, či PKO. Najmä pred Vianocami býva veľký záujem: police, džbániky, postavičky a betlehemy, no ani nestačím vyrobiť toľko, koľko si ľudia žiadajú. Boli sme raz na dovolenke v Leviciach, na termálnom kúpalisku Margita-Ilona. Ak sme sa práve nekúpali, sedel som pred chatkou, v ktorej sme bývali a vyrezával som. Ja neviem byť bez práce. Raz prišiel ku mne malý chlapček, asi troj- štvor ročný. Bol som prekvapený ako dlho ma vydržal pozorovať. Vyrezával som práve ovečku do Betlehema. Na druhý deň som chlapca stretol na kúpalisku. Pozdravil som ho "Ahoj kamarát" a on utekal za otcom ťahajúc ho za rukáv. Otec, to je ten ujo, čo som ti o ňom rozprával. Oco prišiel za mnou a vraví mi: Syn celý deň o inom nesníva len o vás a vašej ovečke. Žiadna dovolenka ho už nezaujíma, len čaká, kedy bude môcť prísť za vami. Popoludní chlapča prišlo. Ovečka bola dokončená. "Chcel by si ju?" pýtam sa. Očká sa mu radostne rozžiarili a večer odchádzal do svojej chatky s ňou.
